Liturgické postoje a úkony

1. Liturgické postoje a úkony

2. Úvod všetko má byť usporiadané tak, aby sa zachovala dlhá cirkevná tradícia rovnako je dôležité to, aby bolo všetko usporiadané v čo najužšej harmónii s nebeskou liturgiou. Keď to platí o priestore a predmetoch liturgie, o to viac to musí platiť aj o našich postojoch a úkonoch. Preto je dobre pamätať si, že každý náš pohyb vo svätyni kostola má vyjadrovať našu spolupatričnosť k spoločenstvu Cirkvi a taktiež k spoločenstvu oslávenej Cirkvi v nebi. V mene lásky k Bohu a jeho Cirkvi musí preto ustúpiť každá svojvoľnosť a extravagancia.

3. Postoje a úkony: • Státie • Znak kríža • Zložené ruky • Pokľaknutie • Kľačanie • Bitie v prsia • Sedenie • Úklon • Chôdza • Podávanie ruky • Silenciumsacrum • Rozopäté ruky • Vystreté ruky • Prostrácia • Bozk na oltár

4. Státie Je základným postojom vyjadrujúcim pripravenosť a bdelosť. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu,s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale aj urobiť to, čo chce Boh. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu. Postoj státia vyjadruje aj eschatologickú situáciu: Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. (Lk 21,28).

5. Znak kríža Je jeden z najdrahších úkonov. Pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my sa preň chceme tiež obetovať a dokázať niečo dobré urobiť. Znakom kríža dávame najavo, že prijímame každodenné kríže do svojho života. Znak kríža môže byť dvojaký: Veľký kríž Malý kríž

6. Veľký kríž robíme pri prežehnaní: Ľavá ruka je na hrudi, pravou rukou sa dotýkame najskôr čela, potom pod ľavou dlaňou (medzi hrudníkom a bruchom) a potom na ľavom a pravom ramene. Prsty sú stále spolu. Dávame pozor, aby sme sa prežehnávali pomaly a pozorne... aby to nebola len rutina alebo nejaká „nečitateľná“ grimasa. Takýto zlozvyk nedbanlivého prežehnávania je, žiaľ, veľmi rozšírený!!!

7. Malý krížrobíme pri svätej omši pred evanjeliom: Ľavá dlaň je položená na hrudi a palcom pravej ruky robíme malý krížik na čele /môžeme si pomyslieť:/(Pane, buď v mojej mysli) na perách (Pane, buď na mojich perách) na srdci (Pane, buď v mojom srdci). Je dobré, ak napr. rodičia svojim deťom dávajú malý krížik na čelo, keď idú ráno do školy alebo pri nejakej rozlúčke a pod.

8. Zložené ruky Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.

9. Pri obrade vysviacky diakona a kňaza je krásny obrad so zloženými rukami, ktoré kandidát na diakona a kňaza skladá svoje zložené ruky do rúk biskupa. Vtedy sa ho biskup pýta: Sľubuješ mne amojim nástupcom úctu a poslušnosť? Vyvolený na to odpovedá: Sľubujem. Teda zložené ruky vyjadrujú vznešený postoj sebadarovania.

10. Pokľaknutie Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, ktoré sa má dotknúť zeme, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakávame spoločne, snažíme sa to urobiť naraz.

11. Kľačanie Je postoj vyjadrujúci pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je väčší ako my. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

12. Bitie v prsia Symbolizuje našu ľútosť nad spáchanými hriechmi. Pripomína nám mýtnika, ktorý sa v chráme bil do pŕs a prosil: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. (Lk 18,13). Používa sa počas úkonu kajúcnosti, príp. pri litániách, keď sa modlíme: Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.

13. Sedenie Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša achceme ho v pokoji počúvať. Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená držíme spolu a ruky máme položené na kolenách.

14. Úklon hlavy alebo celého tela Má byť pokojný a dôstojný. Nesmieme si ho mýliť s predklonom. Úklonom preukazujeme úctu a česť niekomu, v našom prípade Pánu Ježišovi. Niektorí autori rozlišujú: ľahký úklon hlbší úklon.

15. Hlbší úklon Robí sa pred obetným stolom a pred biskupom, a to vždy, keď sa pri liturgii prechádza popred biskupa. Pri obetnom stole sa máme ukloniť vždy.

16. Ľahší úklon Praktizujeme - napr. na začiatku sv. omše pred obetným stolom, pri pokľaknutí kňaza počas premenenia, vždy, keď prechádzame popred alebo poza obetný stôl. Ak pred alebo po sv. omši nesieme v rukách ťažšie liturgické veci (kadidlo, ampulky, kalich...), vtedy si ani pred svätostánkom nemusíme pokľaknúť, ale stačí úklon a môžeme pokračovať do sakristie alebo na iné miesto určenia.

17. Chôdza Pri oltári vyjadruje radosť a pripravenosť k službe.Teda nie „zmätok na bojisku“. K oltáru nepatrí ani „poklus“, ani „ťahanie nôh“. Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy. Zopäté ruky držíme v rovnakej výške.

18. Špeciálnymi prípadmi, keď sa asistencia presúva z jedného miesta na druhé, sú procesie. Vtedy je veľmi dôležité presne poznať, čo má kto robiť. Potrebné je mať zmysel pre súmerné postupovanie v procesii, pre náležité zoradenie sprievodu a predovšetkým pre pokorné správanie sa, ktoré sa najviac páči Pánu Bohu.

19. Podávanie ruky Vyjadruje odpustenie, priateľstvo, jednotu. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: Dajte si znak pokoja! Podávame si pravú ruku. Podobne je to aj pri posviacke domov alebo pri vysluhovaní niektorých svätenín.

20. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. Ten, kto podáva ruku, hovorí: Pokoj s tebou. Druhý odpovedá: I s duchom tvojím.

21. Silenciumsacrum (posvätné ticho) Je posvätný úkon, hoci sa pri ňom nič nerobí. A predsa! Ide o veľmi dôležitý moment pri bohoslužbách.

22. po homílii po svätom prijímaní Pričom sa máme sústrediť na práve počuté Božie slovo a práve prijaté Telo Ježiša Krista. Chvíľa ticha naznačuje, že Božie Slovo a Božie Telo v nás účinkujú a pritom nie sú potrebné žiadne slová. Posvätné ticho odporúča Svätý Otec Benedikt XVI. v posynodálnej exhortácii VerbumDomini 66 (Verbocrescente, verbadeficiunt).

23. Rozopäté ruky Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky. Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži – ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

24. Vystreté ruky Sú pekným gestom, ktorým sa naznačuje zvolávanie Božích darov pri požehnaní alebo pri vysluhovaní sviatostí (napr. sviatosti birmovania) alebo iných posvätných úkonoch. Špeciálnym úkonom tohto druhu je vkladanie rúk pri diakonských a kňazských vysviackach alebo pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých. Tieto úkony môžu vykonávať iba kňazi a biskupi.

25. Prostrácia (lat. prosterno=vrhnúť sa na zem, padnúť, rozprestrieť) Je úkon, ktorým sana Veľký piatok začínajú liturgické obrady. Kňaz alebo biskup si vtedy ľahne na zem a všetci prítomní rozjímajú o Ježišovom umučení. Tento úkon znamená gesto hlbokej pokory a podriadenosti Ježiša Krista nebeskému Otcovi.

26. Podobne robia prostráciukandidáti diakonátu, kňazstva a biskupskejhodnosti tí, ktorí majú prijať túto sviatosť a taktiež rehoľníci a rehoľníčky pred životnými sľubmi. Ide o gesto úplnej oddanosti Bohu. Tento obrad je veľmi pôsobivý, obyčajne sa pritom spievajú litánie k všetkým svätým.

27. Bozk oltára Je gesto, ktorým sazačína a končí slávenie svätej omše.Znamená to najhlbšie uctenie obetného stola, na ktorom Ježiš Kristus prináša svoju ustavičnú obetu Nebeskému Otcovi. Bozk oltára má v sebe aj taký obsah, že symbolicky predstavuje bozk celému liturgickému zhromaždeniu.

28. Pri oltári sa treba správať vždycky prirodzene a pritom dôstojne. Službou miništranta môže rásť u veriacich nábožnosť alebo v prípade neúctivého správania môže u veriacich rásť rozhorčenie alebo pohoršenie. Veriaci majú právo na to, aby sa miništrant pri bohoslužbách správal nábožne a úctivo. Uživotnenie: • Tak ako pri iných katechézach, aj tu treba rozlišovať, ktoré úkony vykonáva miništrant a ktoré vykonávajú iní služobníci oltára, teda kňazi alebo biskupi. • Vynasnažím sa zapamätať si obsah jednotlivých úkonov a pri ich vykonávaní si to budem pripomínať.

29. Prajem Ti vytrvalosť!