Download
1 / 13
E N D
Narodil sa ako syn farmára a robotníka Thomasa Lincolna. I napriek veľkému majetku a rôznym vedľajším príjmom svojho otca vyrastal v chudobnej rodine. Niekoľkokrát sa sťahovali, až sa napokon usadili v okrese Macon v Illinois. Ani nie 10-ročného Abrahama pripravila zákerná malária o matku. Jeho otec sa po čase usadil v Indiane a Lincoln pomohol otcovi rozbehnúť sa, no potom sa vydal vlastnou cestou. Už od 14-tich rokov si začal zarábať na živobytie. Bol hráčom pokru, pltníkom, lodivodom, lovcom, vojakom, vedúcim poštového úradu a pomocníkom v obchode. Mal tú najtvrdšiu školu – školu života. No ctižiadostivému mladíkovi to nestačilo a začal sa sám vzdelávať. V New Salerme si prenajal obchod. Vďaka svojej veľkej záľube - knihám - si získal povesť vzdelaného človeka a jeho popularita začala ešte rásť, keď sa na neho ľudia začali stále viac obracať kvôli svojím sporom. Jeho múdre rozhodovanie ho doviedlo až k tomu, že sa vzdal svojho obchodu a začal sa uchádzať o kreslo v illinoiskej snemovni. Životopis
Prvý pokus mu nevyšiel podľa jeho predstáv. Vo svojom volebnom programe vyzdvihoval zriadenie centrálnej banky, zavedenie cla, ako i zlepšenie verejných inštitúcií, čím jasne deklaroval, že jeho zmýšľanie sa uberá smerom k whigom. Vo voľbách uspel až na druhý pokus a svoje miesto si udržal až do roku 1840. Keďže nedokázal byť z politiky živý, pracoval v rôznych zamestnaniach ako zememerač, pomocník v obchode, poštový úradník a iné. Popri tom sa vážne zaoberal štúdiom práv a pozorne sledoval politické dianie v zemi. V rámci strany whigov sa prejavoval ako šikovný politik, takže nebolo prekvapením, keď sa čoskoro stal ich vodcom v Illinoise.4. novembra 1842 sa Lincoln oženil s Mary Toddovou. Bola to milá, veselá mladá žena s veľkým talentom, no hlavne s veľkou ctižiadosťou. V rámci jeho politického vplyvu sa starostlivo venovala jeho výzoru, ktorý bol pre politika vždy dôležitý. Porodila mu tiež štyroch synov, hoci len jeden sa dožil dospelosti. Začiatky politickej kariéry
V roku 1846 kandidoval Lincoln vo voľbách do Kongresu USA. Počas svojho pôsobenia v Snemovni reprezentantov vzbudil pozornosť najmä prejavom proti vojne s Mexikom vo chvíli, keď už prakticky skončila víťazstvom. Táto opozícia bola tak výrazom jeho odmietania všetkého, čo sa mu zdalo nespravodlivé, ako aj jeho nesúhlas s nadmernou koncentráciou moci v rukách prezidenta, ku ktorej počas vojny došlo. V roku 1848 podporoval Lincoln kandidáta whigov Zachary Taylora. Voľby do kongresu
Nakoniec síce voľby vyhral Douglas, ale do prezidentských volieb v roku 1860 sa sily Republikánskej strany znásobili. Na volebnom zjazde, ktorý sa konal v tom istom roku v Chicagu v Illinois, bol Lincoln v treťom kole nominovaný prezidentským kandidátom. Demokrati boli natoľko rozštiepení, že nominovali dvoch kandidátov, Johna C. Breckenridgea a Stephena A. Douglasa. Volebný program republikánov sľuboval koniec rozširovania otroctva, ochranné clá a rýchle udeľovanie občianstva prisťahovalcom, ktorí sa stali žiadanou pracovnou silou. V deň Lincolnovej inaugurácie - vo februári 1861 - Kongres schválil 13. dodatok k ústave, ktorý mal zaručiť existenciu otrokárstva. Dodatok v tejto podobe však do platnosti nevošiel – neschválili ho jednotlivé štáty. Paradoxom zostáva, že keď v roku 1865 ratifikovali iný 13. dodatok, netýkal sa už záruk zachovania otroctva, ale jeho zrušenia. Prezidentke voľby 1860
Lincoln zvíťazil získaním 181 mandátov. Južné štáty tento výsledok veľmi znepokojil. Extrémisti vyzývali k odtrhnutiu od Únie, hoci Lincoln popieral akýkoľvek úmysel oslobodiť otrokov. Hlas odporu však silnel. Do čela bojovného tábora sa postavila Južná Karolína a rozhodla sa v decembri 1860 vystúpiť z Únie, nasledovaná v priebehu šiestich týždňov aj štátmi Mississippi, Louisiana, Alabama, Georgia, Florida a Texas. Založili „Confederate States of America“ (Konfederácie amerických štátov) s vlastnou ústavou a ich prezidentom sa stal Jefferson Davis. Osem severných otrokárskych štátov od Delaware po Arkansas zaujalo najprv vyčkávací postoj. Novozvolený prezident teda stál hneď na začiatku svojho funkčného obdobia pred neriešiteľným problémom, pred rozpadom Únie. Všetky pokusy o sprostredkovanie v záujme zachovania Únie, ktoré podnikla predchádzajúca vláda, skončili neúspechom. Keď bola 12. apríla 1861 pri Charlestone bombardovaná federálna pevnosť Sumter, ležiaca na pobreží Konfederácie, znamenalo to začiatok krvavej občianskej vojny(Sever proti Juhu). Arkansas, Virgínia, Tennessee a Severná Karolína sa pripojili ku Konfederácii, ale otrokárske štáty Maryland, Kentucky, Delaware, a Missouri zotrvali naďalej v Únii. Občianska vojna
Konfederácia preložila svoje hlavné sídlo do Richmondu vo Virgínii, asi 150 km od Washingtonu. Prvá významná bitka sa odohrala na rieke Bull Run, kde proti sebe stálo 35 000 mužov Únie pod vedením generála Irvina McDowella a 20 000 Konfederovaných v čele s generálom Beauregardom. Unionistické oddiely utrpeli bolestnú porážku. Pre štáty Únie to bol šok, ktorý ich však presvedčil o tom, že Juh sa nevzdá tak ľahko, ako si mysleli na Severe. Ani niekoľkonásobná zmena armádneho velenia nepriniesla Severu žiadny prevratný úspech. Začiatkom roku 1863 generál Lee úspešne prenikol so svojimi jednotkami severozápadne od Washingtonu a Únia očakávala útok na svoje hlavné mesto. V dňoch 1. júla – 3. júla zúrila bitka pri Gettysburgu. Unionistické jednotky, ktorých vedenie bolo medzitým zverené do rúk generála Meada, dosiahli pri tomto strete konečne víťazstvo. Na oboch stranách stál približne rovnaký počet vojakov (asi 80 000). Toto víťazstvo nebolo dôležité z vojenského hľadiska – Lee sa so svojim vojskom stiahol a všeobecná situácia sa takmer nezmenila, pre Úniu však mala obrovský morálny význam. Víťazstva konfederácie
Začiatkom roku 1864 menoval Lincoln vrchným armádnym generálom generála Granta. Pod jeho velením prebehli v tom istom roku početné bitky, predovšetkým vo Virgínii, ktoré stále viac vyčerpávali vojsko Konfederácie. Súbežne s bojovými akciami ponúkol Lincoln Juhu niekoľko rokovaní o kompromisnom mieri. Bol ochotný zastaviť boje za podmienky, že sa Južania vrátia do Únie a uznajú oslobodenie otrokov. Sám Lincoln sa už v tom čase prikláňal k myšlienke otroctvo úplne zrušiť. Mal na to niekoľko dobrých dôvodov. Na jednej strane práca otrokov podporovala vojenské úsilie Konfederácie, na strane druhej upadajúca morálka Severu potrebovala povzbudiť nejakým vznešeným mravným ideálom. A zrušenie otroctva sa ním skutočne stalo. Nehovoriac o tom, že takýto postup by zmaril akékoľvek vyhliadky Konfederácie na podporu Francúzska či Británie. Jefferson Davis však tieto návrhy odmietal, a musel sa preto prizerať, ako je jeho armáda zaháňaná stále viac do úzkych. Dňa 9. apríla 1865 bol generál Lee donútený pri Appomattox Courthouse kapitulovať. Tým sa vojna de facto skončila. Začiatkom júna sa na Juhu vzdali posledné jednotky. So svojimi 600 000 mŕtvymi to bola až doteraz najničivejšia vojna v dejinách USA. Materiálne škody, ktoré spôsobila, sa nedajú vôbec vyčísliť. Obrat vo vojne
Príčina vojny – problém otroctva – bola občianskou vojnou vyriešená. V prejave po bitke v Antietame 22. októbra 1862 Lincoln prehlásil, že od 1. januára 1863 je treba na všetkých územiach obsadených vojskami Únie nazerať na otrokov ako na slobodných ľudí. Dokument ale nemalou mierou prispel aj ku konečnému víťazstvu Únie vo vojne. Na základe neho sa totiž černosi mohli hlásiť do služby v ozbrojených silách, čím výraznou mierou ovplyvnili zloženie unionistickej armády. Dokopy ich v nej slúžilo takmer 200 000, čo tvorilo asi desať percent celkového vojenského stavu. • Tejto „Preliminary Proclamation“ (Predbežnému vyhláseniu) predchádzal zložitý proces sebauvedomovania. Lincoln videl hlavný cieľ vojny v zachovaní Únie. K definitívnemu oslobodeniu otrokov a jeho právnemu zakotveniu došlo až 13. dodatkom k Ústave, ktorého prijatia sa Lincoln už nedožil. Lincolnove emancipačné prehlásenie z 22. septembra 1862 sa prejavilo i v zahraničnopolitickej situácii Únie. Francúzsko, Španielsko a Veľká Británia, sympatizujúce s Juhom, sa teraz nemohli otvorene postaviť za Konfederáciu, pretože verejná podpora otroctva bola politicky neúnosná. Únia tak zažehnala nebezpečenstvo zásahu týchto mocností, najmä Veľkej Británie, v prospech Konfederácie. V roku 1863 sa zúčastnil otvárania národného cintorína pri Gettysburgu, na mieste, kde sa odohrala jedna z bitiek občianskej vojny. Pri tejto príležitosti predniesol reč, v ktorej okrem iného povedal: ,, Verím, že títo mŕtvi nezomreli nadarmo.“ Spomínaný 13. ústavný dodatok, ktorým sa rušilo otroctvo, schválili tri štvrtiny štátov. 18. decembra 1865 sa stal súčasťou ústavy. Vtedy už otroctvo pretrvávalo len v dvoch pohraničných štátoch Kentucky a Delaware. Netrvalo dlho a bolo zrušené aj tam. Vývoj po kapitulácii
Začiatočné ťažké porážky unionistických jednotiek nezostali bez vplyvu na postavenie prezidenta. Pri voľbách do Kongresu v roku 1862 zaznamenali veľké úspechy demokrati, 5 štátov, ktoré v roku 1860 hlasovalo za Lincolna, zvolilo demokratických poslancov. Celkovo vzrástol počet demokratických mandátov z 24 na 75. Medzi ľuďmi sa však šírilo, že prezident si i počas vojny s každým prehovorí a pokúša sa pomôcť, kde len môže. Biely dom potom denne obliehali návštevníci, snažiaci sa získať nejaké miesto, prezidentovi poradiť alebo mu aspoň poskytnúť slovnú podporu v jeho neľahkom úrade. Demokrati predovšetkým vyčítali Lincolnovi počiatočnú váhavosť a neschopnosť pri ich vedení. Ale ani republikáni neboli jednotní. Preto radikáli nominovali vlastného prezidenta – Frémonta. Volebný zjazd sa však 8. júna 1864 rozhodol v Baltimore pre druhú Lincolnovu kandidatúru. Demokrati nominovali generála McClellana. Avšak bez ohľadu na to sa pre neho jednoznačne vyjadril i ľud, a tak bolo jeho víťazstvo pomerom 212 : 21 mandátom viac než presvedčivé. Lincolnovi odovzdalo svoje hlasy i 77,5 % všetkých vojakov. Nové voľby
4. marca bol Lincoln uvedený druhý krát do prezidentského úradu. Inaugurácie sa po prvý raz zúčastnila časť černošského obyvateľstva. Súčasťou Lincolnovho sprievodu boli i občianske združenia a prápor černošských vojakov. Lincoln sa stále viac zaoberal plánmi na obnovu Juhu po skončení vojny. Už koncom roku 1863 predložil svoj prvý návrh rekonštrukcie. V prejave, ktorý predniesol pri príležitosti južanskej kapitulácie 11. apríla 1865, vytýčil základné línie budúcej politiky: ohľaduplnosť voči Juhu, čo možno najrýchlejšie vytvorenie vlastných vlád v južných štátoch, od ktorých však očakával jednoznačné prehlásenie lojality, čo možno najrýchlejšie začlenenie povstalcov do civilného života, spojené s navrátením všetkých občianskych práv. Prezident Lincoln
Bohužiaľ, na naplnenie týchto cieľov už nemal dosť času. Dňa 14. apríla, päť dní po skončení vojny, navštívil Lincoln s manželkou slávnostné predstavenie vo washingtonskom divadle. To sa mu stalo osudným. O 22. hodine Jeden z hercov, ktorý bol fanatickým prívržencom Juhu, vtrhol do lóže a z tesnej blízkosti prezidenta strelil dvakrát zozadu do hlavy. V zmätku, ktorý nastal, potom atentátnik, herec John Wilkes Booth, utiekol. Až za niekoľko dní ho vojaci chytili a zastrelili. Hoci sa Lincolnovi dostalo všemožnej lekárskej starostlivosti, nasledujúci deň zomrel. Ukázalo sa, že atentát bol sprisahaním, na ktorom sa okrem Bootha podieľalo ešte ďalších 9 atentátnikov, ktorí boli prívržencami Juhu a konali z vlastného presvedčenia. Okrem Lincolna chceli zabiť Granta, Johnsona a Sewarda. Na štátneho sekretára, pripútaného na lôžko, bol spáchaný atentát nožom, zranenie však nebolo smrteľné. Šesť sprisahancov bolo odsúdených na smrť, jeden zomrel vo väzení a ostatných popravili. Atentát
Dnes sa Lincolnove narodeniny slávia ako národný sviatok, aby pripomínali prezidenta, ktorý zachránil jednotu národa a demokraciu. Na človeka, ktorý dokázal každého podmaniť svojou prostotou, prostotou významného muža, ktorému sa protivil každý kult osobnosti, ktorý svoju prácu chápal ako službu národu a jeho blahu, ktorého neustále trápili pochybnosti, či urobil správne rozhodnutie, ktorý sa nechával viesť ľudskosťou a slušnosťou, a natrvalo sa zapísal do podvedomia svojho národa. Lincolnove posolstvo
