Download
1 / 12
120 likes | 259 Vues
Niekedy sa stane niečo, čo si človek nedokáže vysvetliť. A niekedy prepadneme niečomu, čo nikdy nebudeme mať možnosť zažiť na vlastnej koži. Mnoho ľudí si myslí, že ich v živote už nič nemôže prekvapiť. Ja som si myslela to isté...No rýchlo som zmenila názor.
E N D
Niekedy sa stane niečo,čo si človek nedokáže vysvetliť.A niekedy prepadneme niečomu, čo nikdy nebudeme mať možnosť zažiť na vlastnej koži.
Mnoho ľudí si myslí, že ich v živote už nič nemôže prekvapiť. Ja som si myslela to isté...No rýchlo som zmenila názor. Hneď potom ako sa mi stala najzvláštnejšia vec môjho života.
Zobudil ma praskot ohňa v kozube a hlas nejakého pána. „Dobré ráno, pani,“ povedal úctivo. Prudko som sa na posteli posadila a prekvapene zažmurkala. Prvý šok bol ,že v mojej izbe je cudzí chlap, druhý šok bol ten, že som nebola vo svojej izbe. Ležala som na akejsi starej posteli a okolo bol nábytok, ktorý mi bol úplne neznámy. Nevedela som, čo to má znamenať, no spýtať som sa už nestihla. Nevedela som čo robiť. Prudko som vyskočila z postele. Nebola som oblečená v mojom obľúbenom pyžamku, ale v akomsi dlhom čude. Nestihla som sa ani poriadne vynačudovať, keď pribehli slúžky, ktoré mi pomohli vykonať, na moje veľké prekvapenie, osobnú hygienu. Potom ma zobrali do stredu miestnosti a vybrali šaty, ktoré mi nahnali strach. Korzet, podväzky, volány, a tá obrovská sukňa! Kto by sa toho nezľakol?! No ďalší šok bol, keď ma do toho obliekali celú hodinu.
Potom som osamela. Pri odchode mi nepovedali ani slovo, len sa úctivo poklonili. Vždy, keď som sa ich niečo spýtala, len sklonili hlavu. Bolo to zvláštne. O pár minút prišiel ten pán, čo ma ráno zobudil: „ Slečna, keď zaznie gong, dostavte sa, prosím, do jedálne.“ Nervózne som sa usmiala: „ Prosím vás, prečo sa so mnou slúžky nerozprávajú?“ „Pani, zabudli ste ,že podradené služobníctvo má s vami zákaz rozprávať?“ povedal a jemne nadvihol obočie. „ Och ,aha, samozrejme,“ vzdychla som. Všimla som si, ako nervózne čaká, a zrazu som pochopila, musím mu dovoliť odísť, tak som to videla vo filme. „ Môžete ísť,“ povedala som.
Toto všetko ma vyvádzalo z mieri. Pochopila som, aká je to pre mňa veľká príležitosť. Pomaly som vykĺzla z tej nádhernej izby a išla som preskúmať ostatné miestnosti. Boli zariadené v rovnakom štýle ako moja izba. Nádherné chodby zaplnené obrazmi, dlhými kobercami. V miestnostiach boli staré, no pohodlne vyzerajúce sedačky. V každej izbe bol krb. No namiesto elektrických svetiel, tam boli len olejové lampy a rôzne sviečky. Myslela som si , že je to len vtip a niekto si chce zo mňa vystreliť. Všade som hľadala aspoň nejaké náznaky niečoho moderného, avšak márne. Ešte aj vtedy, keď som vošla do kuchyne , nebola tam žiadna mikrovlnka, ani sporák.. Nemohla som sa vynačudovať..
Zaznel gong. Horko- ťažko som našla jedáleň. Bolo v nej pár mužov v dlhých oblekoch a ženy v rovnako nemožných šatách ako som mala ja. Všetci sa medzi sebou rozprávali a pomaly sa začali usádzať. Na raňajky nám doniesli chlieb s kúskami čohosi divného, čo by sa mohlo teoreticky nazvať šunka. Zjedla som toho len trošku dúfajúc, že čoskoro bude obed.
. Odišla som z miestnosti a vyšla som von z budovy. Prechádzala som sa nádhernými záhradami. Na moje veľké prekvapenie sa táto budova veľmi podobala na tú, čo som videla vo filme. Bolo to zvláštne, no nemala som čas nad tým rozmýšľať. Musela som sa vrátiť do svojej izby. Slúžky ma začali opäť prezliekať. V tej chvíli, keď skončili, zazvonil gong. Už som vedela, čo to znamená. Išla som do jedálne, kde boli páni a dámy tiež oblečení inak.
Jedlo nám doniesli na veľkých strieborných podnosoch. Na moje obrovské prekvapenie ako hlavný chod doniesli prasaciu hlavu a akúsi zvláštnu zemiakovú kašu. Chutilo to veľmi zaujímavo. Asi preto, že na tej prasacej hlave bolo málo mäsa. Z konverzácie spolusediacich som sa dozvedela, že toto jedlo je typické a veľmi žiadané u bohatších rodín. Zdvihla som hlavu a poobzerala sa. Na najbližšom stole bola z ľadu veľmi nádherne vykresaná labuť. Chcela som vstať a dotknúť sa, no pochopila som, že to nebude možné...
Teraz môžem už len dúfať, že keď zaspím, znova sa budem môcť dotknúť niečoho úžasného.
Zvyšok dňa som si užívala naplno. Aj keď som sa musela ešte trikrát prezliecť a to zabralo asi tri hodiny. Na prechádzke v meste som sa nemohla vynadívať na tú krásu. Navštívila som aj v miestnu galériu. Viezla som sa kočom. Jazda autom je síce pohodlnejšia, no stále lepšie ako ísť peši...
Zrazu sa obraz mesta stratil... Otvorila som oči a nadvihla obočie. Už som nebola na bulvári, ani v tej zvláštne zariadenej izbe s kozubom, v ktorom praskalo drevo, ale vo svojej modernej izbe. Bol to len sen. Prechádzala som z izby do izby šťukala vypínačmi, zapla televízor, počítač, ale cítila som, že je to iné. Také zvláštne. Musela som uznať, že v tom sne to bolo útulnejšie. Ľudia mali viac času na seba a nepoznali veci ako počítač alebo mobil. Pochopila som výhody tej doby. No možno to bolo len mojou zaslepenosťou, lebo v sne som stihla zažiť len to najlepšie. Ak do toho nepočítam prezliekanie sa a veľmi, veľmi slabú hygienu...
Ďakujem za pozornosť • Vypracovala : Magdaléna Pilarčíková • Zdroje : rozprávanie starých rodičov internet
