Download
1 / 7
90 likes | 297 Vues
Absurdná dráma. nazývaná aj „divadlom výsmechu“ či „antidivadlom“ od 50. rokov 20. st. vplyv Antonina Artauda, Franza Kafku, Jamesa Joycea, Luigiho Pirandella, Augusta Strindberga svojím celkovým ladením i nastoľovanými problémami je aj absurdná dráma blízka existencializmu
E N D
nazývaná aj „divadlom výsmechu“ či „antidivadlom“ • od 50. rokov 20. st. • vplyv Antonina Artauda, Franza Kafku, Jamesa Joycea, Luigiho Pirandella, Augusta Strindberga • svojím celkovým ladením i nastoľovanými problémami je aj absurdná dráma blízka existencializmu • Eugéne Ionesco (1912 – 1994), Samuel Beckett (1906 – 1989), Jean Genet (1910 – 1986), Arthur Adamov (1908 – 1970), Edward Albee (1929), Harold Pinter (1930 – 2008), Václav Havel (1934 – 2011)
Samuel Beckett: naturalizovaný Ír, prozaik a dramatik, najprv písal po anglicky, od r. 1945 po francúzsky; Nobelova cena (1969) • ďalšie hry: Koniec hry (1957), Šťastné dni (1963), je aj autorom próz – román Murphy (1937), Novely a texty pre nič (1955) • T. W. Adorno: „Beckettovo dielo má veľa spoločného s parížskym existencializmom. Reminiscencie na kategóriu absurdnosti, situácie rozhodnutia alebo ich protiklady ním prenikajú ako stredoveké ruiny Kafkov ozrutný predmestský dom; zavše sa rozletia okná a otvoria výhľad na čierne bezhviezdne nebo niečoho ako antropológia.“
v Čakaní na Godota (1952) sa nemôžeme oprieť o nijaké časopriestorové súradnice, chýba zápletka a dej, ako aj povahopis postáv • hra je sériou klaunských výstupov dvoch hlavných postáv – Vladimira a Estragona –, ktoré nie sú spojené nijakou zápletkou. Na ľudskú situáciu sa tu nahliada optikou čierneho humoru, ktorý svoj najdrastickejší výraz nachádza v pánovi a jeho otrokovi (Pozzo a Lucky). Postavám chýba akákoľvek motivácia konania. • dialógy charakterizuje veľmi úsporný jazyk, časté pauzy, opakovanie motívov, slovné hry, paradoxy; rozhovor sa každú chvíľu mení na paralelné monológy • opakovaním základnej situácie čakania v druhom dejstve Beckett výstižne modeloval bezútešný kolobeh života, v ktorom aktéri strácajú jasnú predstavu o čase a priestore, a spolu s týmito kategóriami aj obraz o sebe a zmysle svojho jestvovania • hra vyznieva bezvýchodiskovo – očakávaný Godot nepríde
Milan Hamada (1933): „Existenciálny čas nás vyzlieka donaha, strháva masky, je nemilosrdný, bez možností vopred dávaných. Je to ničota bez smrti. Preto je podľa Becketta zbytočná a mučivá aj každá transcendencia; tá sila von, mimo hry, neznámy pán Godot – to už nie je Boh, prostredníctvom ktorého si človek uvedomoval svoj vlastný zmysel, nie Boh, ale Godot, ktorý ešte viac potvrdzuje nezmyselnosť človeka, zbavuje ho dokonca akejkoľvek možnosti vlastného zmyslu.“
Eugene Ionesco(1909 – 1994) – naturalizovaný Rumun, vo svojich najznámejších hrách Plešatá speváčka (1950) a Stoličky (1952) problematizuje možnosť ľudskej komunikácie v prvej hre tým, že celú hru vytvára len z fráz čerpaných z príručky bežnej konverzácie, v druhej tým, že hostí, ktorých návštevu si predstavujú dvaja starí manželia žijúci na pustom ostrove, reprezentujú len prázdne stoličky • ďalšie hry: Lekcia (1951), Nenajatý vrah (1958), Nosorožci (1960), Kráľ umiera (1962)
Edward Albee – Stalo sa v ZOO (1958), Smrť Bessie Smithovej (1959), Americký sen ( 1960) • Harold Pinter – Správca (1960), Narodeniny, Návrat domov • Václav Havel – Záhradná slávnosť (1963) – využíva prostriedky absurdného divadla a nadväzuje na Ionesca vo vyjadrení nemožnosti komunikácie a úplného odľudštenia • ďalšie hry: Asanácia, Largo desolato
