Inštitucionalizmus

1. Inštitucionalizmus – pozitívno-právna teória, pre ktorú je právo inštitucionálny fakt, bez ohľadu na svoj obsah. Základy tejto teórie vytvorili nazávisle od seba profesor Neil MacCormick a profesor Ota Weinberger

2. Výber z diela: Jeho diela sú venované právnej filozofii a právu v európskom kontexte – Účel v práve a morálke 2009 (PracticalReason in Law and Morality), Inštitúcie práva z r. 2007, Rétorika a právna norma 2005, Právna argumentácia a právna teória1978 – zaoberá sa v nej Dworkinovou kritikou Hartovej teórie. Základy svojej inštitucionálnej teórie práva začína rozvíjať vo svojej inauguračnej prednáške z r. 1973 –Právo ako inštitucionálny fakt. Svoje názory čiastočne revidoval a zavŕšil v diele Inštitúcie práva. - ďalšie diela: Kto sa bojí európskej ústavy? Who'sAfraidofanEuropeanConstitution? – r. 2005 Otázky suverenity: Právo, štát a národ v európskom spoločenstve. QuestioningSovereignty: Law, State and Nation in theEuropeanCommonwealth – 1999 spolu s O. Weinbergerom: AnInstitutionalTheoryofLaw: New Approaches to LegalPositivism 1986)

4. Vymedzenie práva Právo zaraďuje ho do rodu „normatívny poriadok“ a v rámci tohto rodu je osobitným druhom, ktorý nazýva „inštitucionálny normatívny poriadok“. Pre pochopenie tejto definície objasňuje tri pojmy: normatívnosť, normatívny poriadok, inštitucionálny poriadok a to v ich vzájomných súvislostiach. Normatívnosť Na vysvetlenie pojmu normatívnosť používa výkladový pojem – rad - vytvorenie radu a státie v ňom. Je to interpersonálna aktivita, ktorá sa orientuje na spoločný normatívny názor, ktorý sa vytvoril aj bez výslovnej dohody a explicitného sformulovania tohto názoru. V jadre tohto názoru je obsiahnutá norma o ktorej existuje konsenzus a opiera sa o vzájomné pochopenie. Spoločný normatívny názor sa v konkrétnej situácii vytvára v záujme efektívnejšieho dosiahnutia bezprostredného cieľa. Normatívnosť je určitá miera usporiadanosti na základe primeranej spoločne zdieľanej praxe, v rámci ktorej sa primerane uspokojujú vzájomné očakávania všetkých. Takáto spoločne zdieľaná prax sa odvíja spravidla od implicitnej normy, vyplývajúcej zo spoločného normatívneho názoru.

5. Normatívny poriadok   Rad je normatívny poriadok – je výsledkom spoločného konania účastníkov, ktorí sú si vedomí vzájomnosti a majú recipročné očakávania. Každý koná s vedomím, že všetci ostatní majú viac menej rovnaký názor na to, ako by mal každý konať. Poriadok je vždy tam, kde ľudia konajú na základe názoru, o ktorom  predpokladajú, že je vzájomný. Podmienkou je, že názor je dostatočne spoločný, udržiava sa a podľa neho väčšina koná. Normatívny poriadok môže existovať aj bez explicitne formulovaných noriem. Existuje vždy, ak implicitné normy sú do veľkej miery rešpektované bez akéhokoľvek dohľadu, usmernenia alebo donútenia, okrem tlaku vytváraného normatívnym názorom medzi tými, ktorí vzájomne na seba pôsobia. Inštitucionálny poriadok   Rôzne formy normatívneho správania sa nie sú vždy iba dôsledkom neformálneho normatívneho poriadku spočívajúceho v každodenných neformálnych spoločenských konvenciách. Často ho organizuje autorita. Ľudia sú používateľmi noriem a vyskytuje sa aj zámerná tvorba noriem. Používanie noriem si môže vyžadovať formálnejší charakter, môže sa stať inštitucionalizované, t. j.formalizovanie normatívneho poriadku vedie k jeho inštitucionalizácii. Dôležitým znakom formalizovanej inštitúcie je že už nás núti k niečomu, obmedzuje prostredníctvom inštitucionálnych faktov, ktoré sa stávajú tvrdou realitou - majú donucovaciu kvalitu. – t. j. nemožno preskočiť rad, aj tak nás neobslúžia – získať hľadanú službu bude možné len v súlade s formálnymi pravidlami.

6. Inštitúcie pozitívneho práva. Formalizované inštitúcie patria do pozitívneho práva. V inštitucionalizácii poriadku zohrávajú úlohu inštitucionálne agentúry /institutionalagencies/,ako jeden z troch typov existujúcich inštitúcií. V súčasnom právnom štáte rozlišuje 3 typy inštitúcií: 1. inštitúcie – agentúry, poverené legislatívnymi funkciami, výkonno-správnymi funkciami, súdnymi funkciami a funkciami vynucovania práva. 2. inštitúcie – dohody, ktoré sú výsledkom konania osôb alebo agentúr – zmluvy, vlastníctvo, manželstvo a pod. 3. Inštitúcie – veci, v podobe rôznych foriem nemateriálnych vecí, t. j. objektov, ktoré existujú na základe právnych ustanovení – patenty, cenné papiere a rôzne druhy intelektuálneho vlastníctva. Od týchto typov inštitúcií odvádza aj osobitnú štruktúru pravidiel: inštitutívne pravidlá, určujú akými úkonmi a postupmi možno založiť agentúru, dohodu alebo vec, druhý súbor pravidiel určuje normatívne dôsledky existencie inštitúcií – napr. parlament môže prijímať zákony, zmluva upravuje, čo zmluvné strany musia urobiť aby ju dodržiavali a pod. a tretí súbor pravidiel sa týka ukončenia alebo zániku týchto troch typov inštitúcií – T. j. hovorí o triáde zriaďovacích, dôsledkových a ukončujúcich pravidiel.

7. Pre súdržnosť štátu je dôležitá koordinácia a vyvážené spolupôsobenie pri realizácií funkcií, ktoré v praxi existujú – vytváranie pravidiel, uplatňovanie pravidiel /rozhodovanie o tom ako použiť pravidlá, zabezpečenie technických prostriedkov, dohliadanie na ich vynucovanie a pod./. Táto koordinácia a vyváženosť je znakom normatívneho poriadku štátu. Právo chápané v zmysle inštitucionálneho normatívneho poriadku je hlavným dôležitým znakom štátov, osobitne právnych štátov. Okrem toho však existujú aj iné druhy práva – cirkvi, medzinárodného spoločenstvá, športové organizácie majú svoje inštitucionálne normatívne poriadky. Právo v širšom neištitucionalistickom zmysle, zahŕňa neinštitucionalizované formy poriadku –„morálne právo“, „obyčajové právo“, nenormatívne poriadky –zákony pohybu, zákony termodynamiky.

8. Ota Weinberger (1919 - 2009)

9. Diela: Inštitucionalizmus. Nová teória konania, práva a demokracie., Spoločné dielo s MacCormickom: Základy inštitucionalistického právneho pozitivizmu., Norma a Inštitúcia. Úvod do teórie práva., učebnica pre právnikov Logika,Alternatívne teórie konania, atď.

10. Weinberger svoju teóriu vysvetľuje nasledovne: „Teorie institucí: Instituce tvoří rámec jednání. Nelze je definovat behavioristicky, neboť jsou komplexní entity mající jádro praktických informací a projevují se pozorovatelným způsobem v realitě. Formy jednání a lidské interakce závisejí na institucích. Člověk je jednak tvůrcem institucí, jednak je jeho chování určeno institucemi. Rozlišujeme instituce normativní a věcné. Instituce jsou charakterizovány vůdčí ideou a definují institucionalizované skutečnosti a role lidí ve společenských institucích. Vyznačují se jednak určitou stabilitou, jednak určitou dynamikou v historickém vývoji. Neo-institucionalistická teorie práva byla vytvořena nezávisle na sobě D. N. MacCormickem a mnou. Právo chápeme jako systém praktických informací určujících strukturu a chování státu a jeho zařízení. Platnost právního řádu je dána tím, že příslušný systém norem fakticky determinuje organizaci a fungování právních institucí. Poznávání práva je tedy pochopením smyslu právních norem a poznáním jejich institucionalizované funkce. Neo-institucionalismus je druh právního logicismu: studuje strukturu právních norem a jejich dynamiku. Na rozdíl od ryzí nauky právní rozlišuje různé typy právních pravidel (normy chování/právní zásady, normy chování/normy zmocňovací, atd.) Právní dynamiku chápe jako souhru norem a skutečností (zejména právních aktů). Jde o učení pozitivistické, které však uznává racionální (funkční) analýzu právně-politickou. Teorii spravedlnosti nechápu jako politický program, nýbrž jako kritické zkoumání na základě ideálů solidárnosti, rovnosti a svobody. Je třeba rozlišit typy rovnosti a svobody a rozhodnout se pro vyvážený systém rovnosti a svobod s ohledem na jejich sociální efekt.“

11. Inštitúcie rámcové systémy ľudského správania sa, t. j. determinujú ľudské správanie ale samy nepostačujú na to aby úplne určovali konanie. Sú rámcom pre konanie, ktoré je určované cieľmi, preferenciami a pravidlami úspešného konania. pozostávajú z usporiadaného systému praktických informácií, ktorý môže ale nemusí byť explicitne vyjadrený. Neexistuje inštitúcia bez praktických informácií, ktoré sú základom pre kryštalizáciu inštitúcie. systém praktickej informácie môže mať rôznu štruktúru – je to spravidla systém normatívnych pravidiel a s nimi spojeného komplexu účelov, hodnotových štandardov a preferencií. Jadrom systému praktických informácií je systém normatívnych pravidiel, ktorý je zároveň aj základom inštitúcie – určuje personálny a vecný substrát inštitúcie, práva, povinnosti a kompetencie účastníkov inštitúcie a aj ich špecifické role. normy a inštitúcie sú spojené javy – systém noriem je so zodpovedajúcou inštitúciou vo vzťahu vzájomného pôsobenia. Inštitúcia môže existovať a fungovať len vtedy ak má normatívne jadro a je usporiadaná a organizovaná podľa tohto normatívneho jadra. fungovanie inštitúcií závisí aj na poznaní ďalších relevantných skutočnosti, vedľa poznania a výkladu noriem je potrebné chápať aj ich účel, základné princípy a relevantné skutočnosti ohľadom ich účinku – t. j. aké následky vyvolávajú, ako sa skutočne aplikujú.

12. Právo Právo je inštitucionálnou skutočnosťou. Bytie pozorovateľných spoločenských inštitúcií – napr. súdy, manželstvá, peniaze, možno pochopiť len vtedy, keď sa spôsob ich fungovania objasní praktickými informáciami, vznik a pôsobenie noriem možno pochopiť len ako existenciu noriem vo vzťahu s pozorovateľným správaním, procesmi a inštitúciami. Odmieta čistý normativizmus, t. j. chápanie práva len ako súboru noriem bez vzťahu k pozorovateľným procesom, ale odmieta aj právny realizmus, pre ktoré je právo iba pozorovateľné ako law in action. Norma je pojmovo spätá s existenciou inštitúcie. Platné právo predstavuje spolupôsobenie noriem so správaním a existujúcimi inštitúciami. Právne normy sú platným právom pretože sa nachádzajú v súvislostiach s reálnymi a pozorovateľnými procesmi. Normy neplatia len preto, lebo existujú iné predradené normy ako napr. u Kelsena Grundnorma, ale dôvodmi platnosti sú aj skutočnosti, ku ktorým normy majú vzťah – napr. závet platí ak existujú normy občianskeho práva splnomocňujúce na odkázanie a tiež skutočnosť, že sa akt odkázania uskutočnil. Platnosť práva sa zdôvodňuje sociálnymi skutočnosťami, ktorých existenciu a priebeh podmieňujú normy, pričom táto súvislosť zároveň znamená spoločenské bytie noriem.

13. Právo a morálka Weinbergrova teória je pozitivistická - oddeľuje právo a morálku ako dva rozdielne normatívne systémy, ktoré však spolupôsobia pri podmieňovaní ľudského správania sa. Je potrebné oddeliť pojmovo právo od morálky: - právne princípy sú súčasťou pozitívneho práva, - platnosť práva podmieňujú spôsoby jeho tvorby, nie morálne kritériá, - platnosť práva nepodlieha morálnemu filtru osoby aplikujúcej právo. Prirodzené právo - tvrdenie, že existuje prirodzené právo je celkom bezvýznamné, - pre právnu filozofiu sú relevantné len zdôvodnenia platných prirodzenoprávnych princípov, ktoré možno uplatniť ako argumenty v právnickej argumentácii, - existujú určité prirodzené reakcie a spôsoby správania sa, ktoré možno považovať za prirodzené rudimenty spravodlivosti. To však nie je prirodzené právo, len poukázanie na prirodzený základ, ktorý nás núti tvoriť normy a inštitúcie takým spôsobom, že vyrastajú z prirodzených antropologických reakcií a štruktúr, pričom zároveň realizujeme hodnotenie z hľadiska postulátov spravodlivosti.

14. Spravodlivosť – nemožno ju redukovať na rovnosť - obsahuje princípy, ktoré podliehajú zmenám podľa životných okolností. - je predmetom evolúcie, vystupuje ako istá úloha, niečo, čo máme budovať a zušľachťovať tým, že si vyvíjame inštitúcie. Pochybuje o tom, že teoretickou úvahou možno dokázať čo je spravodlivé. Nikto objektívne a s konečnou platnosťou nevie čo je spravodlivé. Do istej miery sa úvahy o spravodlivosti spájajú aj s úvahami o prospešnosti. Analýza spravodlivosti sa neopiera o prirodzené právo ale o presvedčenie o spravodlivosti. Aktuálna situácia si vyžaduje zmenu orientácie ideálov spravodlivosti na ideál porozumenia medzi spoločenstvami.