Francúzsky nový román

Francúzsky nový román

nazývaný aj antiromán (z fr. nouveau roman), objektívny román, román odmietania, román pohľadu, metaromán – od pol. 50. – koniec 70. rokov 20. st. • v r. 1953 vyšiel román Gumy od Alaina Robba-Grilleta (1922 – 2008)

nejde o jednoliatu literárnu skupinu, ale o súbežné tendencie v tvorbe viacerých autorov • nový román ovplyvnil najmä štruktúru románu a jeho estetickú povahu • ďalší autori: Natalie Sarrautová (1900 – 1999), Michel Butor (1926), Claude Simon (1913 – 2005), Robert Pingent (1919 – 1997), Claude Mauriac (1914 – 1996)

je protestom proti tradičnému románu 19. st. balzacovského typu, proti románu epického, filozofického, psychologického, sociálneho atď. • tradičný román pokladajú za mystifikáciu, autora za vymýšľača, svet románu je svetom autorovho subjektivizmu, autor podľa nich len predstiera objektívny odstup od svojho deja, kladie si otázky, ale vopred vie odpoveď, ladenie otázok je tak vecou antropocentrickej ilúzie, veci samy nie sú na naše otázky zvedavé (V. Černý) • prináša novú techniku prezentácie sveta: nerozpráva o ňom, ale sprítomňuje ho a zdôrazňuje jeho fragmentárnosť • Robbe-Grillet: „Nielenže už na svet nenazeráme ako na svoj majetok, svoje osobné vlastníctvo, odliatok našich potrieb, skutočnosť, ktorú možno skrotiť, ale už neveríme ani v ich hĺbku.“

vzťahy a hodnoty sa redukujú tým, že sa premieňajú na vlastnosti vecí • nová románová optika: zaznamenáva myšlienkový proces, opisuje gestá a činy – prevláda deskripcia bez kauzality a časopriestorových vzťahov. Subjekt autora podáva svoju víziu sveta, ale snaží sa maximálne stiahnuť do úzadia; jeho objektivita sa nestotožňuje s objektivitou klasického románu • dominantnosť zrakového vnemu bez chronológie a organizácie okolo nejakej predstavy vlastnej osobnosti – blízkosť k prežívaniu sna a k surrealizmu – úsilie nájsť bod, v ktorom smrť i život, minulosť i budúcnosť, reálne i imaginárne navzájom splývajú • v štruktúre románu odmieta románový dej (príbeh je zredukovaný na náznaky konfliktov a pohybov) a románovú postavu • odmietnutie metafory ako interpretácie skutočnosti

zvecnenie a depersonalizácia – likvidácia literárneho hrdinu (so svojou biografiou, spoločenským a individuálnym určením, popiera sa funkcia citu, dokonca aj v negatívnom zmysle); odmietanie psychologickej analýzy – nadväznosť na modernistov (Joyce, Proust, Woolfová, Faulkner – sám Robbe-Grillet v jednom rozhovore povedal: „Všetci sme boli literárnymi dedičmi Marcela Prousta, Franza Kafku, F. M. Dostojevského a Jamesa Joycea…“) • dôležitosť formálnej stránky románu: Robbe-Grillet: „Emotívna pôsobivosť diela vyplýva z formálnej dokonalosti. City, ktoré literatúra vyvoláva, nie sú evokované príbehom, ale štruktúrou textu.“ • rezignácia na možnosť poznania a interpretácie súčasného sveta, podľa autorov nového románu jednoznačnosť rozprávaného ani nemožno dosiahnuť, preto sú ich diela otvorené mnohorakosti interpretácie

nový román – pozorovanie a zaznamenávanie vecí, udalostí a činov • rušenie hraníc medzi románom a inými žánrami – Sarrautová smerom k rozhlasovej dramaturgii, Robbe-Grillet k filmu (sám je filmár a scenárista; pôvodne biológ a inžinier-agronóm) • tvorcov nového románu spájajú teoretické východiská, ktoré však v tvorbe každého z nich nachádzajú špecifickú podobu • 1963 – Robbe-Grillet vydal svoje state pod názvom Za nový román – vyznačuje sa kritikou humanistického antropocentrizmu

v románe Alaina Robba-Grilleta Žiarlivosť(1957) tradičné rozprávanie sa redukuje na sekvencie záberov do miestnosti a na predmety v okolí domu, a len z postupných zmien a indícií si čitateľ rekonštruuje dej • všetko sa sleduje očami žiarlivého manžela, ale v románe niet ani psychologizácie, ani charakterizácie, ani deja v tradičnom zmysle slova – zostáva len pohľad a slovo • ďalšie diela: Voyer(1955), Labyrint (1959)

Natalie Sarrautová vychádza z kritiky koncepcie prúdu vedomia, v ktorej vidí fiktívny konštrukt psychológie postáv. Jej cieľom je preniknúť pod prah psychológie, do mimovoľných pocitov a nálad, ktoré nazýva „tropizmy“. Sú to akési zlomkovité vnútorné monológy, úryvky stavu mysle, v ktorých postavy vyjavujú samy seba i druhých. Najvýznamnejšie romány: Tropizmy(1939), Vek podozrenia (1956), Planetárium (1959), Zlaté plody (1963)

Michel Butor– experimenty s rozprávačskými kategóriami – miestom, časom a osobou • román Premena (1957) je rozprávaný v 2. os. mn. č. a celý dej je tu zhrnutý do jedného bodu – rýchlikového kupé – a krátkeho časového úseku cesty z Paríža do Ríma. Tu sa odohráva dráma citovej krízy hlavnej postavy Delmonta, ktorý váha medzi rutinou manželstva s novým životom s milovanou ženou.

filozoficky nový román čerpá najmä z Husserlovej fenomenológie (nevyhnutnosť redukovať, „vyzátvorkovať“ isté prvky vedomia pri osvetlení javu – dovtedajšie historické doktríny o povahe javu, samu jeho individuálnu existenciu, teda úvahy a predstavy o jeho príčinách, pôvode, podobe či účele); v tomto nadväzuje nový román na sartrovskú vetvu existencialistického románu • autori, ktorí majú blízko k novému románu: Marguerita Durasová (1914 – 60) a Jean Maria Gustave Le Clézio (1940, Nobelova cena 2008) • nový román sa stretol s veľkým odporom kritiky a s nezáujmom čitateľov

Francúzsky nový román