Abrahámova obeta Izáka

1. Abrahámova obeta Izáka

2. Biblický príbeh o obetovaní Izáka • patrí medzi chúlostivé témy • nezriedka sa spája s pocitom akéhosi pohoršenia • Ako mohol Boh niečo také od Abraháma chcieť? – táto výčitka modreného civilizovaného človeka obsahuje zásadný, nie však bežne vnímaný rozpor. • Aby bolo možné ho poodhaliť, je potrebné si pomaly a po poriadku uvedomiť dejinné fakty, ku ktorým sa pohoršenie vzťahuje.

3. Ešte 1500 rokov po Abrahámovi, teda približne 500 rokov pred Kristom, kritizuje prorok Jeremiáš modloslužobnú praktiku obetovania života vlastných detí kanaánskemu bôžikovi Baalovi medzi Izraelitmi. • Pravdu povediac, táto prax sa objavuje aj neskoršie v gréckej a rímskej kultúre. sa objavuje aj neskoršie v gréckej a rímskej kultúre. • Môžeme sa teda právom domnievať, že v časoch Abrahámových bola táto ohavnosť úplne bežná, či inými slovami povedané - moderný prejav nábožnosti

4. Teraz však vieme, že nábožnosti úplne pomýlenej. Krvavé obetovanie Izáka praotcom Abrahámom, ku ktorému, ako Boh dopredu vedel, dôjsť nemalo, mal ukázať poslušnosť viery Abraháma Tomu, ktorý s ním nadviazal osobný vzťah a tiež ju ukázalo, i keď k obetovaniu nedošlo; • malo ukázať poslušnosť viery práve pomocou najvyhrotenejšieho výrazového prostriedku vtedajšej nábožnosti, ktorú Abrahám bez pochýb poznal nech už ako výnimočný alebo úplne normálny prejav hriechom znetvorenej či pozostatkovej religiozity primitívneho človeka.

5. Práve takto sa Jediný pravý Boh – Ten, ktorý je – skláňa k biede Svojho stvorenia, topiaceho sa v myšlienkovom i citovom chaose. • Abrahámovým povolaním Boh začína ľudstvo vyťahovať z bahna von: • k slobode, • k úcte voči vlastnému životu • k jeho Darcovi.

6. Však v opačnom poradí. Prísľub Izákovho počatia neplodnému páru, Abrahámovi a Sáre, a následné Izákovo počatie je prvý zásah zjavujúceho sa Boha Stvoriteľa. Prvé písmenko abecedy jediného pravého náboženstva, ktoré naviac prináša ľudstvu ozajstnú vzájomnú úctu, osobnú slobodu a radosť.

7. To čomu sa začalo hovoriť pokrok v novoveku, ľudstvu paradoxne umožnilo vrátiť sa nepozorovateľne tiež k tomu duchovnému chaosu primitívneho človeka. Pomocou rozsiahlych empirických vied, špičkových techník a nie menej sofistikovanej právnickej argumentácii bolo umožnené zabíjať deti pod tou istou podmienkou, totiž že pôjde o naše vlastné deti, ale tiež s nemalou inováciou, že nebudú obetované dreveným bôžikom, ale priamo nám samým, presnejšie našim vlastným slabostiam a nerestiam – lenivosti a bezcitnosti – pod záštitou starostlivosti o ľudské zdravie.

8. Toto konanie je rôznymi ekonomickými nástrojmi dokonca šírené politicky na medzinárodnej scéne. A to je ten rozpor, ktorý väzí v eventuálnom pohoršení nad biblickým podaním Izákovho obetovania Abrahámom, ku ktorému, ako je známe, nedošlo v dôsledku ďalšieho priameho Božieho zásahu.

9. Ľudský život a dejiny ľudí tvorí skutočná dráma, nie fraška s priehľadným koncom, ktorú je možné sledovať viac menej s pobaveným alebo predstieraným úsmevom. Pomýlené je však tiež poetické myslenie, že nie je pevné to, čo je bez chvenia. „Nech sa vaše srdce nechveje“ hovorí oproti tomu ozajstná autorita v evanjeliu (Jn 14,1).

10. Nová evanjelizácia nespočíva v zamlčovaní toho, čo je najmenej prijateľné pre tento svet alebo pre štruktúry hriechu, ako to zdôrazňoval bl. Ján Pavol II. Práve naopak. Pokorné a trpezlivé vysvetľovanie práve takých miest, v ktorých sa moderná mentalita najviac stretáva s evanjeliom, a to nie iba druhým ľuďom, ale i sebe, je potrebné k tomu, aby jeho zvesť mohla prinášať radosť, ktorá nebude iba frazeologickým zvratom.

11. Je potrebné objaviť pokrok vo vlastnom slova zmysle, teda ten, ktorý začal biblickým zjavením Boha, nie abstraktným, ale konkrétnym zjavením Boha človekovi. Snaha dátovať či automaticky odvíjať pokrok iba z novoveku, monopolizovať ho a chápať ho ako výdobytok čisto len ľudského rozumu je obrovský omyl, jeho účinky vytryskli tak bolestne v 20.storočí a sú všeobecne známe. Skutočný pokrok začal tým prerušením zápalnej obeti Izáka. Vtedy Abrahám s istotou poznal a pochopil, čím sa od bohov a bôžikov jeho doby líši Ten, ktorý ho oslovil a povolal na tajomnú cesty viery. Tento pokrok je treba sledovať a prosiť oň. Kresťan má byť jeho žasnúcim svedkom sám sebe.

12. ĎAKUJEM ZA POZORNOSŤ Janka mikulková 2.a