Úvod do politológie

1. Manuál k štúdiu Základné teoretické a metodologické problémy v politológii Literatúra Peter J U Z A SEVS Skalica Úvod do politológie

2. POLITOLÓGIA = veda o politike, úsilie o vedecké poznanie politiky Politika = činnosť v oblasti politična Politično = všetko, čo sa vzťahuje k moci Politika má mnoho významov (pozitívne, negatívne konotácie) Vymedzenie a definovanie pojmu politika nie je jednoznačné, neexistuje univerzálna definícia politiky POLITIKA = mnohodimenzionálny, rôznorodý jav, zahŕňa pluralitu pojmov Čo je politológia?

3. Prístupy ku skúmaniu politiky: (Berg-SchlosseraStammen): • Normatívno-ontologický (odvodený od tradičného chápania politiky; cieľ) • Realistický (prioritou je moc; prioritu nemá cieľ, ale prostriedky a metódy konania) • Konfliktný (vzťah priateľ – nepriateľ) • Marxistický (materiálne podmienky determinujú politiku: „politika = koncentrovaný výraz ekonomiky“) • Empiricko-analytický (kombinácia realistického a systémového myslenia, politický systém = štruktúrovaný model) Definície

4. Od 80. – 90. rokov – politika = moc koniec 20. storočia – 5 spôsobov definovania politiky: 1. činnosť štátnych inštitúcií 2. vzájomný vzťah moci, vplyvu, konfliktu 3. funkcie v spoločenskom živote 4. proces prijímania rozhodnutí 5. riešenie konfliktov Politológia = veda o moci, lebo základom všetkých definícií politiky je moc Aký prístup k politike sa presadil v politológii?

5. Problém politológie = vymedzenie výskumnej činnosti (vyčlenenie z iných vied) • POLITOLÓGIA vo vzťahu k iným vedám: • Je priesečník vied (politológia podáva komplexnú analýzu predmetu) • Je reziduálna veda (politológia skúma „zbytky“ prehliadnuté inými vedcami) • Je syntetická veda (hľadanie faktov a ich systematizácia, zjednocuje poznatky iných vied a svoje vlastné) • Politológia = spoločensko-vedná disciplína • Disciplíny politológie = politické teórie, komparatívna politológia, systémová analýza, medzinárodná politika Politológia a veda

6. Mladá veda(19. str.) so starou tradíciou (antika) • Obdobia vývoja politológie (Duverger): • 1. prehistória : moc sa neskúmala objektívne, dôležité morálne kritérium • 2. prechodné obdobie: vytváranie teoretických systémov a paradigiem pomocou vedeckých metód • 1. obdobie: • Aristoteles – empirik, systematik vied • Machiavelli – rozviedol Aristotelovu pozorovaciu metódu na úrovni porovnávacej metódy, analyzoval motívy politickej činnosti • Montesquieu – porovnávanie v čase obohatil o priestorovú dimenziu, 1x pokus o výklad systematickej sociológie, založený na indukcií, nie deduktívnom úsudku • Bodin – 1x použil pojem politická veda • 2. obdobie: • Tocqueville – tvorca skutočne vedeckej metódy – inšitucionalizovaný prístup, systematicky monografický opis jednej krajiny a jej politického systému, formuloval všeobecné závery v sociologických kategóriách a prognózy (predchodca historickej sociológie) • Comte – tvorca pozitívnej metódy (nielen odhaľovanie faktov, ale aj zisťovanie zákonov) • Marx – tvorca poslednej kozmogónie (výklad sveta; + Aristoteles a Montesquieu) preferoval inštrumentálny prístup v chápaní politiky a politickej vedy (politika má radikálne meniť skutočnosť) História politológie

7. MAX WEBER – tvorca politickej sociológie a metodológie • Formuloval postulát slobody hodnotenia – cieľ: oddeliť empirické skúmanie od normatívneho rozhodovania (ochrana pred tvrdeniami, ktoré nemožno dokázať) = veda a dogmatika sa nedá zamieňať, veda slúži pravde, ideológia sleduje svoj záujem • Formuloval postulát zodpovednosti • V Európe – dominancia historiografie; vplyv rozvoja politológie až po II. Svetovej vojne, • V USA – pragmatizmus (záujem o fakty a analýza sociálnych javov), kvantitatívny aj kvalitatívny predstih, v 20. str. rozvoj analýzy politického systému – vyústenie do politického behaviorizmu (Bentley, Truman, Merriam, Laswell), 50. roky 20. str. – scientistická orientácia (politológia sa integruje s inými vedami) R. Dahl, systémová analýza (podnety z kybernetiky) Easton, , štruktúrny funkcionalizmus Parsons, nová politická ekonómia (princíp metodologického individualizmu – indivíduum sa správa racionálne, v zmysle homo oeconomicus = maximalizácia úžitku) Downs, Olson, nová komparatívna veda (dôraz na politickú kultúru) Almond Politológia ako autonómna veda

8. CIEĽ = hľadanie faktov a ich systematizácia „Veda, ktorá neakceptuje postulát kritickosti a angažovanosti, povedie len k situácii, keď bude spoločnosť a politika síce bohatšia o jednu politickú inštitúciu, ale zároveň chudobnejšia o jednu kritickú inštitúciu“ (H. Albert) • ÚLOHA = kritická a angažovaná veda (oddelenie vedy od politiky treba rešpektovať, politológ sleduje pragmatický záujem využitia poznatkov) • FUNKCIE = • opisná (deskriptívna, analyticko-opisná; politická skutočnosť) • explanačná (vysvetľovacia, fungovanie celku = funkcia všeobecnej teórie politiky • prakticko-prognostická (expertízy, v súčasnosti nový prístup = futurológia) • inštrumentálna (nástroj k zmene daného východiskového stavu) Cieľ, úloha, funkcie politológie

9. 1. normatívno-ontologický prístup – existujú nadčasové hodnoty, trvalé jadro obsiahnuté v štruktúrach bytia, podstata politična; cieľ: poznanie ideí, analýza politiky, reformy; predstavitelia majú za cieľ navrhnúť možnosti zmien (Friedrich, Fraenkel, de Jouvenel, Stammen); protipól scientizmu • 2. empiricko-analytický prístup - = kritický racionalizmus,scientisti, kritická metóda skúma proces poznania, princíp kritiky je motorom vedeckého poznania; predstavitelia Albert, Popper; cieľ: príprava kritického modelu, ktorý predbežne objasňuje politiku, nie definitívnych právd ako N-O prístup • kriticko-dialektický prístup –absolutizovanie pravdy a morálky v súvislosti so spolčensko-politickými podmienkami (Adorno, Marcuse, Habermas); cieľ: odhaľovanie spoločenských protikladov; spoločnosť nechápu ako model ale ide im o komplexné vysvetlenie súvislostí • Teoretické koncepcie: • Behaviorizmus a postbehaviorizmus, nová politická ekonómia, štrukturálny funkcionalizmus, systémová analýza politického života, moderná analýza politiky (policy analysis), nový inštitucionalizmus Metodologické a teoretické prístupy

10. POLITIČNO - =zahŕňa politickú skutočnosť a konanie vzťahujúce sa k spoločnému cieľu, 1X jasne definoval C. Schmitt 3 dimenzie politična – inštitucionálna, normatívno-obsahová, alebo verejné konanie, procesuálna = vytvárajú politiku • MOC –rôzne koncepcie moci; cieľ: stabilizovanie moci v spoločnosti, jej inštitucionalizácia vo forme politického panstva • POLITICKÉ PANSTVO – šanca vnútiť svoju vôľu iným, je inštitucionalizovaná moc • LEGITIMITA – zákonnosť; širší pojem ako legalita (za rčitých okolností môže byť moc legálna, ale nie legitímna); legitímna moc = zákonná a spravodlivá moc Základné kategórie politológie

11. POLITICKÝ PROCES – komplex javov, smerujúcich k určitému cieľu • POLITICKÁ ČINNOSŤ – zahŕňa rekonštrukciu motivačných štruktúr, ktoré vedú politicky konajúceho jednotlivca k určitému politickému rozhodnutiu • POLITICKÉ VZŤAHY – vzájomné konanie vyplývajúce z realizácie politickej moci • POLITICKÉ ROZHODNUTIE – výber cieľa realizovaný prostredníctvom rozhodovacieho procesu (decision - making theory) Základné kategórie politológie

12. POLITICKÝ SYSTÉM – systém konania, interakcií, aplikovateľný model pre porovnávanie, umožňuje porozumieť politickým fenoménom, príklad určitého súboru pravidiel, použiteľný model pre každú situáciu • Eastonov model politického systému : tvoria ho jednotlivci a inštitúcie, vzájomné vzťahy, prostredie; systém funguje na báze informačného toku (vstupy a výstupy), spätná väzba je základnou podmienkou fungovania systému Základné kategórie politológie

13. IDEOLÓGIA – veda o ideách, ideológia spolupôsobí s politikou, preukazuje konfigurácie mocenských vzťahov v spoločnosti; • EKONOMIKA – s politikou sa vzájomne ovplyvňujú (politika vytvára rámce a podmienky pre rozvoj ekonomiky); • MORÁLKA – každá politická činnosť podlieha morálnej kvalifikácii; • PRÁVO – stanovuje hranice politiky; • KONFLIKT= nevyhnutný prvok politiky, konkurenčné pôsobenie viacerých strán usilujúcich o rozdelenie a využitie zdrojov, podstatný znak politična; Determinanty politiky

14. ŠTÁT (definície, funkcie, formy) • POLITICKÝ REŽIM (typy vládnych štruktúr – demokracia, totalitarizmus, autoritarizmus) • POLITICKÉ STRANY (definície, modely politických strán, funkcie a ciele) • POLITICKÉ HNUTIE, ZÁUJMOVÁ SKUPINA, NÁTLAKOVÁ SKUPINA • Klasifikácia politických systémov • Voľby a volebný proces Subjekty politiky

15. Teórie demokracie (klasické a moderné teórie) Politická kultúra (vzťah medzi politikou a kultúrou) Politická filozofia (skúma princípy politického zriadenia; moderná politická filozofia –kontraktualisti, politická antropológia – komunitaristi, liberalisti) Politické vodcovstvo (typy politických vodcov a štýly politického vodcovstva) Kľúčové politologické koncepcie

16. Juza P. (2008): Úvod do politológie, Skalica 2008. • Kulašik, P. (2007): Politológia,Hlohovec 2007. • Cabada, L., Kubát, M. (2002): Úvod do studia politické vědy, Praha, Eurolex Bohemia. • Heywood, A.: (2005) Politická teorie, Praha 2005. • Berg-Schlosser, D. – Stammen, T. (2000): Úvod do politické vědy, Praha, ISE. • Adamová, K. – Křížkovský, L. (1997): Politologie, Praha. LITERATÚRA

17. Odporúčaná: Laski, H. (1934): Úvod do politiky. Praha. Weber, M. (1990): Politika ako povolanie, Bratislava, Spektrum. Voegelin, E. (2000): Nová věda o politice. Praha, CpSaK. Kiss, J (1997): Současná politická filozofie. Praha, Oikoymenh. LITERATÚRA

18. Veľa úspechov v štúdiu. Ďakujem za pozornosť! Úvod do politológie